Láska, tak silná, že vravieť o Nej je hriech... A predsa túžim zhrešiť, keď o Nej píšem tých pár viet... Láska tak intenzívna, že básnik stráca básne, verše, slová, dych... Láska, ktorú musíš zdieľať, inak by si sa načisto zbláznil. Slovami, dotykmi, pohľadom, tichom... Energia schopná usmrtiť myseľ behom krátkej chvíle, vymazať ťaživú minulosť a zničiť strach z budúcnosti... Tak úžasne nekompromisná, nelogická, oslobodzujúca, prijímajúca, všemocná, jemná a silná zároveň.
Láska, ktorá rastie vždy, keď zomiera ďalší kúsok nevedomej osobnosti, prevalí sa skrze hrádzu identity, ktorá nevydrží nápor Skutočnosti. Láska, ktorá nekončí pri "ja a ty, moje a tvoje" ale namiesto toho táto Láska obsiahne svet, vesmír, galaxiu. Láska, ktorá presahuje telo, vlastné záujmy, vzdialenosť, čas, túžby, očakávania, Láska, pre ktorú nie je smrť koniec, ale pokračovanie života. Nehnevá sa na tých čo sa hnevajú, miluje tých čo nenávidia, drží pri živote tých čo sa pokúšajú zabiť ju.
Vôňa čerstvo pokosenej trávy, chuť pravého medu na špičke jazyka, dotyk lupeňov červených ruží, či pohľad na padajúce hviezdy... Nič z toho nevyjadrí Miesto, v ktorom Láska hniezdi... Nie je nikde a predsa všetko je v Nej... Nepotrebuje nikoho a predsa je nevyhnutná v každom okamihu života. Nechce nič a dáva všetko. Roztancuje hudbou telá ako lístie na mladej breze, rozbúcha srdcia ako zvony na katedrále, núti umelcov štetcom láskať plátno, perom znovu vdychovať život papieru.
Je vo všetkých pohyboch, a predsa sa nehýbe... Je vo zvukoch a predsa vždy tichá... Nechá opilcov filozofovať o Nej, filozofov opíjať sa Ňou, nechá čisté srdcia sebou vzplanúť. Úprimný, jednoduchý, nenáročný človek je k Nej najbližšie, cíti jej dych, materské objatie, posvätnú pokoru k Nej...
A predsa má blízko ku všetkým bez rozdielu... S ňou človek nie je väzňom, ale poslom slobody... Utápa sa, viac a viac, až kým nezmizne, nezomrie v prenáramnej bezmocnosti, v absolútnom prijatí jej princípov a nezištnej povahy, kým sa nevytratí v návaloch jej narastajúcich vĺn... Kým si neuvedomí, že nikdy neexistoval... Že je mŕtvy, pokiaľ nenašiel Ju. Lebo Ona je všetkým čo je, čo môže byť, všetkým čo bude i nebude... Vie všetko, a predsa sme jej najbližšie, keď nechceme vedieť nič...
Je jediným zmyslom života na zemi,
ak túži človek blažený byť, musí v Nej sa utopiť...
Raz zasa bude tým, kým v skutočnosti je už dnes...
Suchý konár horieť začal, z neho vzplanul celý les...
Krásne dni všetkým, vôľu oživiť v sebe Tú, ktorá živí vás...
M. _/♥_