Na kolenách spýtal som sa Boha, nech mi objasní zmysel utrpenia, a on mi znova láskyplne šepol:
Keď príde bolesť a smútok a v tvojom srdci nastane búrka utrpenia, nechaj, nech len prší, nech leje a blýska sa, nech hrmí celou tvojou bytosťou. Nepripomínaj si múdre slová z kníh, nepomôžu ti, každá stránka z nich sa rozmočí v daždi tvojho žiaľu. Utrpenie musí byť precítené, nie prečítané. Vnímaj preto hurikán priamo v tvojom srdci, neboj sa zmoknúť do nitky duše, a keď už nebude jediného suchého miesta na duši, všetky nadbytočné kvapky samé stečú na zem...
Buď si istý, že ešte nikdy nebolo tak veľmi zamračené, aby jedného dňa neminul sa dážď z mrakov ťažiacich tvoj svet a obloha sa náhle nevyjasnila. Veď i matka Zem preleje len toľko sĺz, koľko sama ponúkla cez teplo riek, morí a oceánov. Nikdy nie viac ani menej... Takisto ty budeš trpieť iba toľko koľko je potrebné k tomu, aby mohla nová rieka tvojho života naplniť koryto a unášať ťa oslobodeného od nadbytočných nánosov mysle. Lebo utrpenie, ak je prežité a pochopené do poslednej bunky bytosti, sa zmení na nespútaný vietor v plachtách.
Utrpeniu i radosti je vždy cťou navštíviť silné srdce, bažiace po pravde a napredovaní. Najžiarivejší anjeli preto bývajú často tí, ktorí zakúsili peklo na svojich krídlach, nie takí, ktorí o pekle iba počuli. Je to práve peklo, ktoré spálilo ich závisti, nenávisti, žiarlivosti, túžby a naučilo ich súcitu s ostatnými ľudskými bytosťami a ich utrpením, ale i zdieľaniu ich radostí...
Bolesť ťa učí vnímať hlbiny radosti a radosť ťa učí spoznať hĺbku a múdrosť utrpenia. Dopĺňajú sa rovnako ako nádych s výdychom. Čím hlbší nádych, tým dlhší výdych. Neboj sa preto vždy dýchať zhlboka a onedlho pochopíš, že oboje, radosť i žiaľ dejú sa na jednom plátne pozornosti.
Potrebuješ dôvod na radosť i žiaľ, ale nepotrebuješ nič k tomu, aby si bol tým kým skutočne si.
Večný pokoj a lásku v tvojom srdci, bytosť krásna.
M.