V časoch tichých, hĺbavých, ja spýtal som sa Boha, aký zmysel má tento svet a On mi skrze môj dych šepol:
Ako vtákom slúži vietor, aby nakoniec dostali sa z neho von, tak tebe slúži svet, aby presiahol si ho. Ako cestujúci nakoniec vystúpi z lode, ktorá dostala ho na druhý breh, tak slúži vonkajší svet k tomu, aby si sa cezeň dostal do svojho vnútra, do Seba.
Prijímaj svet tak ako drevo prijíma oheň, až kým sa neoslobodí od svojej formy ako aj od ohňa samotného.
Veď aký zmysel by malo zostávať na lodi aj potom ako pripláva do prístavu? Aký zmysel by malo stískať prázdny pohár, ktorého voda je už v tebe samotnom?
A tak, bytosť sladká, funguje tvoj svet. Každá nenávisť i túžba sa raz naplní a ty sa z nej dnes alebo zajtra vyslobodíš. Každý tanier sa skôr či neskôr vyprázdni, nech už je na ňom akokoľvek chutné jedlo, a ty budeš musieť vstať od stola a ísť ďalej do svojho vnútra, až kým nepochopíš, že nie ty si vo svete, ale celý svet je v tebe... Každý nepriateľ i priateľ, každý Boh i diabol, to všetko sú vlny jedného oceánu, hviezdy i mraky jednej oblohy. Nech ti tento kruh zrodení a smrtí poslúži na pochopenie, že si viac než len kruh neustálych výšok a pádov. Lebo rebrík, po ktorom stúpaš ťa dostane na strechu rovnako tak ako aj z nej, no pamätaj vždy na toho, kto zhotovil rebrík, koho ruky dali mu tvar a zmysel.
Ponor sa do tajov života, ale nelipni na nich, lebo iba vďaka tebe môžu existovať. Nazeraj na hladinu jazera, ale nezabúdaj dvíhať zrak k mesiacu, ktorý sa v nej odráža.
Nech ti telo, ktoré obliekaš, poslúži na pochopenie, že skutočný Ty si ďaleko za telom. Nech sa skrze dvere tvojho ja dostaneš na dvor Univerza, na pláne a lúky Nezrodeného, Nepočatého, Nestvoreného.
Tam počkám ťa tak ako celú večnosť, bez mena i tváre, bez zvukov či vôní. Až kým nestratíš sa celý v Sebe, ako v lese stádo voľných koní...
M.