V jednom Duchu sa raz zrodilo telo a do tohto tela sa neskôr vkradla myseľ. Zo začiatku mu nahovorila, že chce len byť v Jeho príbytku, že to jej celkom stačí... Duch jej to umožnil. Lenže po pár okamihoch už mysli nestačilo iba byť, a tak vymyslela strach z toho, že raz nebude. S napätím sledovala, čo sa udeje... Duch však stále nenamietal, nezasahoval, nechal ju tárať i naďalej. Keď to mysli prešlo, povedala si, že teraz jej prejde úplne všetko a začala pracovať na rafinovanejších výmysloch.
Po úspešnej akcii zvanej "strach zo smrti" nasledovali okamžité opatrenia, aby smrť nenastala vôbec. Lenže vedela, že jedno telo jej na to nestačí, že telu sa môže stať čokoľvek. Začala sa teda vkrádať aj do iných tiel, do ktorých tento strach vštepovala. Aby poháňala samu seba, organizovala ich do rôznych skupín, ktoré sa bránili pred inými skupinami, bojovali, zabíjali sa dokonca i medzi sebou, nenávideli sa i vo svojich rodinách. Mysli došlo, že o čo viac rozdelení a kategórií bude na svete, o to silnejšou sa stane.
Začala teda ohraničovať dosiaľ neohraničenú Matku Zem, pomenovávala rastliny, živočíchy, krajiny, začala stavať hradby, zotročovať, vytvárať viery a následne si tieto viery chrániť, vymyslela peniaze, ktorými si stanovila vlastnú hodnotu. Nárokovala si na bohatstvo Matky a predávala ho iným ako svoje vlastné. To všetko, aby zabránila vlastnému zániku, ktorý by bez paliva neustáleho napätia istotne nastal.
Napriek tomu však smrť prichádzala zároveň so smrťou každého tela, akurát, že ľudia si ju už časom ani nevšímali, brali to ako niečo, čo sa ich netýka. Smrť jedného nemohla predsa zastaviť rozbehnutý vlak kolektívnej mysle. A ak si náhodou tento podvod o nesmrteľnosti niektorí aj všimli, okamžite im podhodila akciu zvanú ,,strach zo života“. Tá spôsobila, že telá za začali báť chodiť po Matke Zemi, začali sa báť počúvať svoje srdce, pretože vraj nevie o živote tak veľa ako myseľ. Sedeli v domoch, na ktoré si nárokovali iní, počúvali názory, ktoré neboli ich a videli svet tak, ako to práve mysli iných, mocnejších, vyhovovalo. Po nociach však snívali tie najtajnejšie sny.
Áno, rozumní moji čitatelia, máte pravdu, keď sa domnievate, že to muselo byť choré obdobie. Predsa sa to však dialo, a to len preto, aby čo najdlhšie prežili, teda, aby čo najdlhšie prežila myseľ, nech už je to akokoľvek zdravé či nezdravé. Samozrejme prišlo TO čo skôr či neskôr prísť muselo...
Keď už bolo nespočetne veľa utvorených hraníc, jazykov, náboženstiev, túžob, skupín, podskupín, obáv, nenávistí a ktovie čoho všetkého ešte... keď už nebolo jedného kúsku zeme a človeka, ktorý by nebol zničený a napadnutý, myseľ sa dostala do vlastnej pasce v okamihu, keď v nej vznikla otázka: "KTO SOM?"
A práve táto na pohľad neškodná otázka, milí priatelia, prenikala do stále väčšieho množstva tiel a myslí, až spôsobila, že sa myseľ sama zo seba zbláznila. Jednoduchá otázka ponúknutá Duchom sa postarala o zánik tisícročia trvajúceho besnenia.
Duch totiž vždy veľmi dobre vedel, že v skutočnosti žiadna myseľ nikdy neexistovala, že je to len niečo ako staré vysušené lano, ktoré pri nedostatku svetla vyzerá ako had. Otázka : "Kto som? Odkiaľ pochádza myseľ, kde je jej začiatok?" – to všetko sa stalo plameňom, ktorý pálil ilúziu a očisťoval srdce, vracial človeka späť k Duchu.
Toľko k príbehu, ktorý sa zdal, že sa stal, a vlastne nikdy nestal sa...
♥
M.