Raz sa stalo, že Nikto objavil v zrkadle podobu malého chlapca, ktorá mu celkom učarovala. Náš Nikto si na obraz chlapca v zrkadle tak veľmi zvykol, až sa s ním úplne stotožnil, stal sa teda Niekým... Naučil sa toto zrkadlo zbožňovať, ba čo viac, bol na ňom celkom závislý. Kŕmil ho, venoval mu pozornosť, uctieval ho, každý deň viac a viac, prežíval emócie, pocity a príbeh v zrkadle rovnako tak, akoby bol jeho vlastný. Na ničom inom nezáležalo, iba na chlapcovi, ktorý sa postupne stával mužom, mal viac starostí, problémov, oveľa prešpekulovanejšie metódy ako udržať pozornosť Nikoho, ako sformovať jeho bezforemnosť. Nezainteresovanému by sa mohlo zdať, že náš úbohý Nikto sa načisto stratil v dejstve odohrávajúcom sa v zrkadle, v príbehu Niekoho...
Lenže ubehlo množstvo dní, mesiacov a rokov a zrkadlo bolo už takmer celkom špinavé od jedla, prachu, dochytané od rúk, okukané, dopraskané od neustálej snahy udržať ho pokope, až nakoniec... sa vyblednuté zrkadlo zmenilo v obyčajný rozpadnutý kus skla.
Všetky tie zákusky, ktoré sa predtým zdali byť tak sladké, sa zrazu zmenili v ostré nechutné črepy!
Čo teraz so mnou bude? - spýtal sa zhrozene Nikto.
Zo začiatku to bolo ťažké, bolelo to, tak príšerne to hrýzlo, akoby prestal žiť. Veď celý jeho život závisel na tomto zrkadle, bez neho nemal identitu, formu, príbeh, ktorému by veril, bez neho nemal za čo bojovať, nebolo čo brániť, s čím sa stotožniť.
Bez zrkadla nič nemalo zmysel, až začal Nikto veriť tomu, čo mu vravel ešte chlapec v zrkadle...že bez neho istotne zomrie...
Prešlo mnoho dní a nocí, a náš Nikto predsa len nezomieral. Stále žil, napriek všetkým zakoreneným presvedčeniam ho niečo držalo pri živote aj bez zrkadla. Nemal teda inej možnosti, ako obrátiť pozornosť na toto "čosi", s čím bol v neustálom spojení, hoci na to po toľkých rokoch už takmer celkom zabudol.
Čo to je? - pýtal sa...
Kto pozoruje toto utrpenie?
A môže byť ten, kto utrpenie pozoruje, taktiež pozorovaný?
V tom jedinom kratučkom okamihu sebaspytovania zrazu pochopil...
Potrebujem ja zrkadlo, alebo zrkadlo potrebuje mňa? - objavila sa zásadná otázka v jeho hlave...
Odvtedy, milí priatelia, náš Nikto už nikdy nepotreboval veriť zrkadlu, že je skutočné, už nikdy nepotreboval byť Niekým. Prišlo ešte množstvo príbehov, podôb, foriem, lákadiel, to všetko bolo v poriadku, malo to svoje miesto v živote...
Za tým všetkým pohybom filmu však stálo nehybne žiarivé plátno Nikoho...
Prijímal všetko a predsa nepotreboval byť prijatý...
Zomrel Niekto, nech žije Nikto...
Milujem ťa - pošeptal Boh Bohu a sám sa objal...
_/♥_
M.