Prijať všetko čo je… a keď to nejde, prijať, že to nejde.
Milovať seba… a keď to práve teraz nevieme, milovať sa i s tým, že to proste nevieme.
Odpustiť si tu a teraz… a keď to nejde, odpustiť si, tu a teraz, že to nejde…
Ďakovať za každého človeka, za každú skúsenosť, každú bolesť, utrpenie, za všetko čo tak nesmierne bolí i zázračne lieči…
Ďakovať úplne za všetko, i za to, že v túto chvíľu ďakovať proste nejde…
Odovzdávať všetko čo vykonáva naše telo i myseľ Jemu… a keď to nejde… odovzdať Mu i neschopnosť odovzdania…
Nie je naša, je Jeho, rovnako tak ako celý koncept odovzdania…
Rozhodnúť sa vždy pre Lásku… a keď to nejde?
To znova len Láska nám dovoľuje naivne si myslieť, že sa niečo deje mimo Nej…
Netrápiť sa nad výhrami, prehrami, súťažami, dĺžkou utrpenia či šťastných chvíľ…
Netrápiť sa nad tým, že nám nejde netrápiť sa…
Nechcieť odmietať “negatívnych ľudí¨ a prijímať tých “pozitívnych¨ pretože nikdy neexistovali a ani nikdy existovať nebudú inde ako v našej negatívne a pozitívne súdiacej hlave.
Nebrániť sa úniku energie v akýchkoľvek situáciách, skôr či neskôr zistíme, že práve toto bránenie nás o ňu oberá oveľa viac ako samotná situácia.
Nečakať na šťastie, a rovnako tak nečakať, že keď budeš nečakať, tak sa dočkáš…
Žiadna snaha, cesta, ani jeden krok, žiadny krik, nič nás nedostane do nesnahy, necesty, nekroku, nekriku, nič nás nedostane do nás…
Nič nedostane Slnko do Slnka…
Nechci stále niečo chápať, a keď to nejde, nechci chápať, prečo to nejde…
Život je hra, a to, že ti občas pripadá, že ju nevieš hrať, je jeden z najväčších trikov hry…
Nie je nik, kto by nevedel či vedel hrať, nik kto by hru vyhral či prehral…
Hráč je rovnaký pri každom kroku, úspechu či neúspechu, bolesti, šťastí, láske i nenávisti…
Rozpoznaj ho… a keď to nejde… rozpoznaj, komu to nejde…
Nezaoberaj sa ničím iným pri všetkom čo robíš… a keď to nejde?
Nezaoberaj sa tým…
Nie čo, prečo, kedy, ako?
Namiesto toho sa pýtaj : kto, komu, pre koho, v kom?
Kto si?
Túžiš po tom nemať túžby. Hľadáš spôsob, ako zastaviť hľadanie. Tak veľmi chceš byť šťastný až si práve z toho nešťastný, lebo nevieš ako… Trápiš sa nad tým, ako byť bez trápenia… Naháňaš sa kvôli tomu, aby si mohol stáť. Kričíš, aby nastalo ticho. Veríš tomu, že ničomu neveríš, a to je tá najrafinovanejšia viera. Neustále lipneš na slobode a práve preto si skrytým otrokom a ani o tom netušíš. Myslíš si, že si nič nemyslíš, a to je tá najzarytejšia myšlienka…
Aké paradoxy vo svojich životoch praktikujeme…
Ja a ty… Áno, my obaja…
Sme!
Tak buďme!
Som… tak som…
Si… tak buď…
Si perfektný aj s tým, že o tejto svojej dokonalosti práve nevieš…
Objím ma, objím sa!
Ten, ktorý objíma, objatý je.
Smej sa sám sebe…
A že to nejde?
Smej sa tomu, že to nejde…
_/♥_
M.