- V tom je jeden z kľúčov od dverí. Vedieť padať do seba. Padať zo skál a nestarať sa ako dlho let potrvá. Užívať si svoj pád, lebo kto vie neustále padať a užívať si let, ten sa nikdy nezraní. Zraní sa iba ten, kto stále šplhá vyššie a vyššie. Až kým nepríde na samotný vrchol svojej hory a odtiaľ bude možný iba návrat. A zostúpenie vždy bolí! Pretože ego nie je pripravené ísť nižšie, nie je pripravené padnúť, nie je pripravené strácať svoj vrchol. Je preň neprípustné upustiť od svojich výšok. Ego sa bojí, plače zo smútku, bude vrieskať len aby vás udržalo na najvyššom bode hory, pokým tam nezamrznete vo svojej vlastnej nevedomosti. Ego nikdy nepripustí, aby sa pustilo svojho vrcholu. A preto slobodný človek bude len padať a padať, strácať všetky tie malichernosti, zbytočnosti, myšlienky a predsudky. Bude sa počas svojho pádu iba prizerať ako ho míňajú a ostávajú tam vo svete ega kde ich opustil. Vzrušenie z pádu do neznáma je neporovnateľné so vzrušením šplhania do výšok. V nebezpečenstve, neistote je energia. Padať stále hlbšie a hlbšie a neustále prenikať do neznámej tmy. Padať a nevedieť čo je za mojím chrbtom, iba sa nechať unášať voľnosťou a neistotou. Neistota dáva skutočnú slobodu. Duša ju miluje. Preto netúži po výškach brál, ale po údoliach neznáma. Kým sa človek nenaučí letieť nie je možné uvoľnenie, nie je možné narodiť sa sám v sebe, nie je možné milovať, smiať sa, tancovať, písať poéziu, spievať, hrať sa, maľovať krásne obrazy, byť bláznom bez výčitiek. Nie je možné žiť v egu slobodne.